Jednou z najstarších rehabilitačných metód vychádzajúcich z neurofyziologických základov je hipoterapia, ktorá ako hlavný „nástroj“ pre dosiahnutie zlepšenia fyzického a duševného zdravotného stavu využíva koňa. Tá patrí medzi špecifické formy animoterapie, čo je súhrnný názov pre liečebné metódy, pri ktorých sa využívajú zvieratá. Okrem hipoterapie do tejto formy rehabilitácie zaraďujeme canisterapiu (terapia s využitím psov) a felinoterapiu (terapia s využitím mačiek).

Jemné konské pohyby prenášané na človeka

Podstatou hipoterapie je, že kôň pri chôdzi vykonáva zadnými nohami a zadkom podobné pohyby ako človek panvou pri chôdzi. Pacient sediaci na koni sa jeho pohybom plne prispôsobuje, takže aj v prípade, že je imobilný na dolné končatiny, panva vykonáva pohyby ako pri chôdzi. Navyše, teplo konského tela pôsobí uvoľňujúco na svaly a šľachy človeka.
Preto sa hipoterapia využíva u pacientov s poruchami pohybového aparátu (pri skolióze, pri rôznych formách paréz, po úrazoch chrbtice alebo po amputácii končatín) a nervového systému (pri skleróze multiplex alebo pri detskej mozgovej obrne). Hipoterapia je však vhodná aj pre pacientov s duševnými či vývojovými poruchami, ako je autizmus.
Jemné konské pohyby sú zdrojom rytmických impulzov, ktoré sa prenášajú z koňa na človeka, čím navodzujú kĺbovú mobilizáciu, dochádza k uvoľneniu svalového napätia, odbúravajú sa patologické pohybové stereotypy. Nastáva tiež mimovoľné zapojenie reflexov pre rovnováhu. Hipoterapiou sa tiež podporuje vzpriamené držanie trupu a hlavy. Dochádza k zlepšeniu koordinácie pohybov, rovnováhy, pohybovej symetrie, stimulácii dýchacieho svalstva a k ovplyvneniu duševných procesov a povzbudeniu psychoemotívnej sústavy.
Podstatným benefitom hipoterapie je jej pozitívne pôsobenie na psychiku človeka. Klient pocíti na konskom chrbte istý stupeň slobody a voľnosti. Zažívať, aspoň do istej možnej miery, tieto pocity je pre ľudí trpiacich ochoreniami pohybového aparátu a nervového systému veľmi dôležité.
Podstatné je uvedomiť si, že hipoterapia nie je športová jazda na koni. Pacient sa sám nepodieľa na ovládaní koňa. Klient na konskom chrbte sedí, alebo leží. Výber polohy na konskom chrbte počas hipoterapie závisí od jeho pohybových možností, ako aj od stanoveného cieľa hipoterapeutickej liečby.

Historické osobnosti o jazde na koni

O priaznivých účinkoch koní na ľudí nájdeme záznamy už u starogréckeho lekára Hippokrata (asi 460 – 370 rokov pred naším letopočtom). Rímsky cisár Marcus Aurelius (161 až 180) vo svojom diele Hovory k sebe samému, ktoré napísal v roku 124 na brehu Hrona, odporúča jazdu na koni kvôli zlepšeniu kondície vojakov.
Veľkou vyznávačkou jazdy na koni bola aj cisárovná Mária Terézia, ktorú s priaznivými účinkami jazdy na koni na zdravie človeka oboznámil jej osobný lekár. Práve z tohto dôvodu vo svojom letnom sídle na Bratislavskom hrade zriadila francúzsku záhradu s jazdeckou halou. Blahodarné účinky pravidelnej jazdy na koni na svojom tele pociťoval aj slovenský národný buditeľ a jazykovedec Ľudovít Štúr. Prvý československý prezident T. G. Masaryk sa jazde na koni venoval do pokročilého veku a tvrdil, že jazda na koni je najrýchlejší telocvik pre celé telo.

Za vznikom modernej hipoterapie stojí žena

Za zakladateľku novodobej hipoterapie je považovaná dánska drezúrna jazdkyňa Lis Härtel. Tá totiž v roku 1944 ako 23-ročná prekonala infekčnú mozgovú obrnu, následkom čoho ostala ochrnutá od kolien dolu a mala problémy aj s pažami a ramenami. Napriek varovaniam a odporúčaniam lekárov, aby už na koni nejazdila, sa Lis svojho milovaného jazdenia nevzdala. Po troch rokoch intenzívneho tréningu začala dosahovať napriek svojmu hendikepu pozoruhodné športové výsledky. Okrem iného sa stala prvou ženou, ktorá mohla súťažiť v jazdeckých športoch na olympiáde. Vďaka jazde na koni znovu získala pohybovú nezávislosť, ktorú jej choroba vzala. So svojou priateľkou, dánskou fyzioterapeutkou Ullou Harpoth založila prvé hiporehabilitačné stredisko na svete.